I.
Vychodí slnko, vychodí rezko,
každý deň ráno zosiela.
Súmračné brehy zasnených lesov
do kvetnej jary roztiera.
Zrod v búrach nebies, býča milé,
je neskrotné a roztomilé,
svoj osud v preveľkých vreciach
nezdelili mu kmotry víly,
i keď pod strašnou ťarchou kvíli,
Bude ho nosiť na pleciach.
II.
Býčatko drobné choroba morí,
trápi ho slastná horúčka,
páli ho duša, srdce sa vzdorí,
len v mysli hladká ho rúčka...
Boľavá mu to pomienka.
Keď kľaká, zbiera bremienka...
Modlí sa a láske lásku posiela.
Kropí si tváre rumeným stychom,
Obrazy pred ním mučia ho pichom,
slzami anjelov k zemi zosiela.
III.
Mrie mu srdce, mrie mu duša,
láska ho chce zadržať,
mrie mu telo, lež stále skúša
hrdo, tvrdo vydržať.
Nezná už dážď, ani hviezdne lupene.
Halí ho hmla, nedožije jesene,
ale predsi spomína.
Predsi si kladie slnečnú hlávku
na z farieb stavanú nebeskú lávku,
predsi si nádej zažína.
IV.
Až dozrie čas sa znovuzrodí,
Z popola život povstáva.
Tá totiž z dňom nesúbojí,
láska láskou ostáva
Nový to osud sprevádza zem,
ochranná sila rozbrieždi deň,
býča sa niekam podeje.
A v svite tých mladých hodín
pod jasom nebeských rodín
vykvitnú nové nádeje!
